Ako sme sa zoznámili

Narodila som sa niekedy v júni 2009. Maminka ľuďom moc neverila a tak nás aj s bráchom schovávala mimo ich dosahu. Obaja sme čierni ako správne mafiánske mačky, ja mám len chumáčik bielych chĺpkov na hrudi, a bráško tam má pekný biely fliačik. Bývali sme v kúte za doskami v rozostavanej kôlni na dvore mojej terajšej dvojnohej rodiny. Dlho nás nikto ani nezahliadol, len sa dvojnožci čudovali, prečo ich pes tak často chodí ku kôlni a čmuchá a čmuchá. Našťastie sa k nám nemohol dostať. Jedla moc nebolo, ale maminka sa snažila ako mohla, a tak sme nejako prežili. Keď už nás dvojnožci zo dva-tri-krát zahliadli, boli sme dosť veľkí na to, aby sme okamžite zmizli. Maminka nás varovala, že ľuďom sa nedá veriť, a tak sme sa im vyhýbali, ako to šlo. Potom mamka niekam zmizla, ja som sa potulovala už častejšie sama a zabývala som sa v jednej super záhrade oproti, kam dvojnožci skoro nikdy nechodili. Vyrástla tam skvelá burina, kríky a žihľava, a dá sa tam v okamžiku stratiť tak, že ma nikto nenájde. Prvá zima bola zlá, jedla bolo málo, tak som ani moc nevyrástla, ale nejako som to pretrpela. Občas som chodila hľadať niečo pod zub aj k okolitým domom, najmä na dvor, kde som sa narodila. Dvojnožkyňa ma občas zahliadla a začala mi nechávať na miske niečo pod zub. Asi už pochopila, že inak nikoho nemám. Ešte stále som ale pre istotu zdrhla, len čo niekto vyšiel z domu. Po čase, na jar, som ale občas prišla, keď som videla dvojnožkyňu sedieť v záhrade. Sadla som si na opačnú stranu záhrady, blízko k únikovej trase a snažila som sa vypozorovať, či sú všetci dvojnožci fakt takí nebezpeční a treba sa mať pred nimi stále na pozore, ako vravievala naša mama. Niekedy sme tak s dvojnožkou sedeli a pozerali na seba aj pol hodinku a bolo to celkom fajn, aspoň som nebola sama. Ani ten pes už mi nenaháňal taký strach, keď bol vonku; vycítila som, že s ním niečo nie je v poriadku; síce ma vždy zacítil, dvihol ňufák, ale už za mnou nebežal. Nakoniec som pochopila, že prestáva vidieť. Bolo mi ho trochu ľúto, ale na druhej strane som sa tam cítila bezpečnejšie. Viac sa zblížiť s dvojnožkyňou som sa v tom čase ale nedokázala, a pred ostatnými dvojnožcami na tomto dvore či inde som naďalej vždy pre istotu zdrhala.

Na budúce: Čo priniesla jar (a leto)

Sdílejte!  |  O sdílení

3 komentáře

Reklama
Reklama