MOJE starosti o JEJ školu

Zdar kočičáci, som tu zas!

Ospravedlňujem sa za dlhú neprítomnosť a neaktivitu v mojich denníčkoch, lebo dvojnohá je takaááá lenivá, že sa jej nechcelo napísať heslo do počítača. No hrôza.

Každé ráno, keď sa mačka zobudí, sa najprv umyje, však? No ja som pri svojej každo 6hodinovej hygiene rozmýšľal, či dvojnohá spraví to isté. Pripomenul som si, že dvojnohá, keď sa zobudí, otvorí jedno oko a vzápetí ho aj zatvorý, otočí sa na druhú stranu a chrápe ďalej. A to doslovne. Vedel som že tzv. "škola" dvojnohej prospieva (i keď ona vždy hovorí: "Škola je jedna veľká psychiatria, kde sa pár pacientov hrá na učiteľov") tak som sa rozhodol, že to zoberiem do vlastných rúk - uhm, labiek - a vyliezol po rebríku do postele dvojnohej s myšlienkou zobudiť ju. Vedel som, že zareaguje asi tak, ako keby znova explodoval Černobyl, a tak som postupoval opatrne. Najprv som začal na ňu jemne tlačiť labkami. Keď som zbadal, že ňou ani nehlo, tak som zatlačil silnejšie až ma rozboleli plecia. Tak som sa rozhodol pre plán B. Prikrčil som sa a v jednej chvíli (ktorú som považoval za tú správnu) som vyskočil a uhryzol som ju do ruky... Nechcete vedieť, čo sa stalo. Ale aj tak to raz vyjde von. Vystrela sa ako raketa a nechtiac mi takú vlepila, že som si myslel, že moja hlava odletí až na Mars (myslím planétu, nie čokoládovú tyčinku), a prekvapene som na ňu zízal neschopný pohybu. Kričala niečo ako ty tupelo, ty trubiroh, ty smrad (to sa ma dotklo, lebo ja v porovnaní s ňou voniam po ľaliach), ty vypelychaná rohožka, ty obšmrtka atď. atď. Potom sa mi vyhrážala dvojtýždňovou hladovkou, ale ja aj tak viem, že sú to len plané reči.

V byte je život celkom nudný. Nič sa tam nedá robiť a väčšinou sa tu nič ani nedeje. Iba jedna novinka je, že môj syn Barnaby pribral o najmenej 1 kg. Po mne to určite nemá, to má po mame (nie po mojej!!). Rád by som napísal viac, ale u nás je taká nuda, že aj pri písaní zaspávam. Áááh, skoro som zabudol. V predchádzajúcom zázname (ty kokos, ten som písal fakt dávno!) som sľúbil, že napíšem o svojich pokrokoch v čítaní myšlienok mojej dvojnohej. Tak začnime.

"Lalalalalalalala," to bolo prvé, čo si dvojnohá pomyslela o škole. Podľa mňa tam určite spieva operu, teda oproti tomu, čo vydáva, sa škrek vrán dá považovať za pieseň slávika. Ale dvojnohej to je jedno. Keď som ju videl schádzať po rebríku (našťastie normálne) som si pomyslel, že určite pôjde do kuchyne po raňajky, ale puding (či čím sa to dvojnohá kŕmi) tam nebude a ona zvrieskne na celý dom, že kde má raňajky. O päť minút som začul: "Mamíí, kde je prosím ťa kaša?!" Presne ako som predpokladal... Dobre, priznávam, hľadala kašu a nie puding, no, začiatočnícka chyba. Vedel som aj to, že bude všetkých naháňať, lebo zas bude meškať do školy. Tak sa aj stalo. Mňa dokonca (to bola ale drzosť) takmer pribuchla v dverách. Hnusoba jedna. Ďalej som sa nedostal, lebo niekam odišla na víkend. Sloboda konania - pre mňa.

O svojich pokrokoch vám poviem v nasledujúcom zápise (nie do žiackej knižky). Zatiaľ, lovu zdar! :))


Píše dvojnohá:
Je mi ľúto, ak som náhodou spolu s Fudgim niekoho urazila s výrokom so školou a psychiatriou. Robíme si len srandu, a tak dúfam, že sa to nikoho nedotkne :))

Sdílejte!  |  O sdílení

2 komentáře

Reklama
Reklama