Jonymu k narodeninám

Zamračené letné ráno,
slniečku sa nechcelo,
dopriat lúče spoza mrakov,
aby bolo veselo.

Alíček ten rozospato,
spoza okna pozerá,
možno bude dáždik padat,
od rána do večera.

Lejduška tá nebojí sa,
skáče medzi kvapkami,
kožuch mokrý vysuší sa,
pomože si labkami.

Dvojnohá sa zobudila,
už sa k dverám hrnula,
čudné zvuky, mužské hlasy,
za bráničkou začula.

Zahliadla len staré auto,
ako sa jej vzdialuje,
čosi rýchlo z okna hádže,
batožka sa zbavuje.

Utekala rýchlo k nemu,
čo to može vnútri byt.
Malé klbko pruhované,
žiadalo sa pritúlit.

Hnedý kožuch, bystré očká,
odvážne si hladeli.
Necháš si ma, hladám domov.
Jasnou rečou vraveli.

Zodvihla to klbko hebké,
priložila ku hrudi.
Maličký sa triasol ešte,
predsa sa však pritúlil.

Zapol motor a už priadol,
spokojne sa natiahol.
Odniesla ho k lekárovi,
aby drobca prehliadol.

Očká jasné, kožuch lesklý,
museli len odčervit.
Za dva týždne očkovanie,
bude všetko jak má byt.

Doma prísny zákaz platil,
žiadne dalšie chlpáče,
Vložila ho do búdičky a
pridala vankúše.

Fionka sa prišla pozriet,
kde s to tu nabralo.
Laškala si pekne k nemu,
mača ihned zaspalo.

Skoro ráno umyla ho,
olízala hlavičku,
nebude už viacej sama,
obývať von búdičku.

Prúžkovaná malá guľa,
zakukuje z búdičky,
len čo mäsko nachystá sa,
už vyprázdni mištičky.

Postupne sa zoznamoval,
so záhradkou chlpáčmi,
Aladárko rozhodol sa,
že ho loviť naučí.

Malý rástol veľmi rýchlo,
nazvali ho Jonýček.
Miloval on vietor prudký,
nevadil mu dáždiček.

Vybehol on do vetriska,
aby lístky naháňal.
Po stromoch si smelo liezol,
vtáčiky z nich odháňal.

Fionka ho vždycky nechá,
napapať sa prvého,
len čo cinkne tanier o zem,
maškrtník hneď pribehol.

Po vyhraní vždycky zaspal
v Fionkinom náručí,
plné bruško, pekné sníčky,
k šťastiu celkom postačí.

Po očku vždy zakukoval,
pána domu sledoval.
jak Alíčka pekne mojká,
bál sa, keď ho zavolal.

Jeden večer prúžkovanec,
nabral všetku odvahu.
Zapol motor, zavrel očká,
napravil mu náladu.

Večer čakal na páníčka,
kedy sadne do kresla,
aby mohol presvedčiť ho,
aký poklad v nom on má.

Netrvalo ani mesiac,
kým ho pozval do domu,
takže ostal vnútri bývať,
so všetkými pospolu.

Už nehladí vonku z dverí,
ako ohník v krbe je.
Sám sa teraz pred kozubom,
každý večer zahreje.

Smudlinke sa nepáčilo,
jak jej hračky preberá,
s kulodráhou vyhraje sa,
od rána do večera.

Občas naňho zaútočí,
so syčaním vybehne.
Veľa hnevu vyrojí sa,
len čo Jonka zahliadne,

Z malých guliek jednu spravia,
chlpy všade lietajú.
O zábavu starajú sa,
jak sa stále hádajú.

Smudlinka je presvedčená,
že patrí do búdičky.
Len čo blízko zahliadne ho,
už má v očkách iskričky.

On jej dlžný nezostane,
chodí do jej pelieška.
Sková sa a potom skočí,
na odplatu nepočká.

S Alíčkom sú kamaráti,
radi sily merajú.
Po koberci, vonku v tráve,
po sebe sa váľajú.

Dnes je z neho kocúr zdatný,
čo vie milý, nežný byť.
Občas v tigra premení sa,
celý dom vie zaplniť.

Našiel lásku u nás v dome,
našu malú Elinku.
Do očiek jej pekne hladí,
pritúli sa trošinku.

Kožúšok má smotanový,
veľké, krásne očičká.
Jonýčkovi neprekáža,
že to nie je mačička.

Jonymu k jeho piatym narodeninám praje všetko naj... jeho dvojnohá.

Sdílejte!  |  O sdílení

9 komentářů

Reklama
Reklama