Ahojte

Ako som sa len potešila, keď ma moja mami od dvojnožcov dala zapísať do Zlatej knihy. O jéé, povedala som si - budem si písať ten ... ehm... no... aha - denníček. Už som si brúsila drápky, že čo všetko napíšem keď mi tatík povedal: "najpr sa predstav, potom píš". Hmm... no tak dobre:

Celým menom som Leontína, mám 9 mesiacov, peliešok mám u svojich dvojnožcov v Bratislave. Momentálne nemám žiadneho spolubývajúceho kočičáka. Keď som ako mrňúsik prišla k svojim dvojnožcom, už tam býval kocúr. No kocúr, ale aký! Veľký, skoro celý čierny (no sem tam tam bola aj nejaká tá biela farba) a volali ho Mauri, Mó - celým menom Mauric. Že zo mňa nie je nadšený bolo jasné, asi tak, ako že mňa nejde roztrhnúť od radosti, že ho tam vidím. On mi bral hračky a maškrtky a ja jemu tiež. Niekoľko krát sme za to obaja dostali po kožúškoch a mami cedila cez zuby, že sa teší až vyrastieme a dostaneme rozum (neviem prečo, ale tati sa pritom vždy tak smial). Keď sme si všetko vytlapkovali, začal mi Mauri nechávať v svojej miske kúsok zo svojich maškrtiek a ja jemu z mojich. Hrávať sme sa spolu síce nehrávali, ale už sme si nenadávali a nebili sa (ono Mauri mal 7 kg a ja tak 1 - 1 1/2 kg tak si asi viete predstaviť, ako by to dopadlo), dokonca sme sa k sebe pri spaní túlili (všetci dvojnožci slzili a fotili). Potom prišiel február a dvojnožci začali hovoriť o novom peliešku a akomsi sťahovaní. Lenže jeden februárový večer sa Mauri akosi hlasno dožadoval, aby mu mami otvorila dvere na kuchyni a keď to mami urobila začal šrumec. Dvojnožci mi ho kamsi odviezli v tej veľkej vrčiacej veci na kolieskach, potom ho zas priviezli - v prenosnej base (neklamem - malo to aj mriežky!). Potom pri ňom stále sedeli a venovali sa mu. A chvíľu na to mami strašne plakala, plakal aj tati... len Mauri bol ticho. Niekam ho odniesli, hovorili že "už mu je dobre a nič ho nebolí" (to preto bol zatvorený v prenosnej base?). Odvtedy som Mauriho už nevidela, ale dúfam že sa skoro vráti a ja mu ukážem nový peliešok.