Tak už som mačka (skoro) domáca

Asi mesiac po kastrácii som už bývala viac s Ginom na terase ako v opustenej záhrade. Ale chodila som tam občas na lov a naučila som tam chodiť aj jeho. Často som ostala spať pri terasových dverách. Gino tam mal aj búdu, tam som sa ale bála vojsť. Dvojnožkyňa mi robila rôzne pelechy z papierových krabíc, vystlala ich handrami a senom, do tých som niekedy aj vliezla, keď moc fúkalo, aj Gino do nich veľmi rád liezol. A potom som si povedala, že keď o to tak stojí, spravím jej radosť a pri kŕmení som sa začala tváriť, že si AKOŽE nevšimnem, keď ma občas pohladká. Hladkala ma častejšie a viac a ja som zistila, že je to vlastne celkom príjemné a pred kŕmením som nastavovala hlavu a chrbát na škrabkanie a začala som priasť – ani som nevedela, že to ešte viem. ONA sa hrozne tešila a po čase ma skúsila aj zdvihnúť na ruky. Moc sa mi to nepáči a hneď hľadám, kade zoskočiť, ale nejak výrazne sa nebránim a chvíľu dokonca pri tom aj pradiem. Po jedle a mimo terasy sa jej ale pohladkať nechám málokedy, mocem sa síce vždy okolo nej, ale pred rukou radšej trochu uhnem, pre istotu. Ostatným z „našej rodiny“ sa nechám pohladkať len výnimočne, keď je dvojnožkyňa na pár dní preč a kŕmia ma oni.
Prišli chladnejšie noci, Gino spával v búde a ja pred dverami na peliešku, bolo tam dosť zima a ONA mi dohovárala, aby som sa pridala k Ginovi. Raz som to teda skúsila a prišli sme na to, že keď spíme pritúlení spolu v búde, tak je nám naozaj omnoho teplejšie. Potom ale bolo OZAJ zima a Gino celý natešený chodieval spať do garáže, kde mal pelech pri teplom radiátore alebo sa zahrabal do pilín pod hobľovačkou. Ale keď ja sa bojím byť v uzavretej miestnosti! Dovnútra prosto zatiaľ nemôžem, bojím sa, že sa za mnou zavrú dvere a ostanem zavretá. Radšej som spala sama v búde. Raz keď bolo zas tak hrozne zima, dvojnožkyňa ma večer na terase odchytila (ja sa teda nenechám chytiť len tak hocikedy, ešte tak tesne pred kŕmením, inak radšej uhnem... no ale som nedala pozor a podarilo sa jej to). Odniesla ma do garáže za Ginom a nechala tam, vraj aby som si to vyskúšala. Bolo tam fakt teplejšie a konečne som sa poriadne vyspala v teple, suchu a bezpečí. Ale na druhý deň som tam aj tak odmietla vojsť, tak ma zasa na voľačo nachytala, odchytila a zasa odniesla do garáže. Tretí deň som pred spaním radšej pred ňou zdrhla a spala som potom sama v búde. Ale bola mi riadna zima, to je fakt. Ďalší večer som teda váhavo prešla popri dvojnožkyni za Ginom do garáže. Teraz už sa večer rozhodujeme s Ginom sami. Keď je zima len trochu, Gino váha, ale keď nejdem ja, vybehne naspäť von aj on a spíme spolu v búde. Ak mrzne fest, tak vbehneme do garáže, len čo nám dvojnožkyňa otvorí. Ráno nás vždy vypustí, dá nám raňajky a ideme si pobehať, loviť myšky (v tom som FAKT dobrá!), alebo sa len tak vyhrievať na slnku. A niekedy už nakuknem aj do domu, ale len na kúsok a hneď bežím von, predsalen mi tie uzavreté miestnosti stále nerobia dobre, sloboda je sloboda. Ale spoločnosť mám rada. Len čo sa dvojnožkyňa objaví na záhrade, mocem sa okolo. Tvárim sa, že sa venujem svojim záležitostiam, ale vždy som blízko nej. Blbneme s Ginom, alebo jednoducho kontrolujem, čo dvojnožkyňa robí. Ak nie je vonku ONA, robím niekedy spoločnosť aj jej dvojnožcovi, či mladým dvojnožcom – ale v bezpečnom odstupe. Je to pekný život, keď mačka niekam patrí, byť osamoteným bezdomovcom bolo nanič. A vraj som krásna, vraví ONA a dokonca aj ON, že vraj mám krajší kožúšok ako Gino, lesklý, čierny, hustý a zamatový a oči niekedy zelené, inokedy zlatisté, podľa slnka. Obdivujú ma – a tak to má byť, no nie? Tak som sa teda definitívne rozhodla – ADOPTOVALA SOM SI TÚTO RODINU.

Sdílejte!  |  O sdílení

15 komentářů

Reklama
Reklama