Ako ma zachraňovali

Mrau, mrau, všetci, no toto vám musím porozprávať.
Včera som podvečer začul auto dvojnohej, tož som ju došiel na dvor privítať, a samozrejme aj pripomenúť, že kocúrik je hladný a kuracie srdiečka očakáva čo najskôr, obzvlášť, keď je takto chladno. Panička ma poškrabkala po hlave a sľúbila, že večera bude za chvíľu. Ale tá chvíľa jej dosť trvala, tak som mňaukol Eliške, že si ešte odskočím a vybehol som zo záhrady von.
Po hodnej chvíli panička s večerou naozaj vyliezla pred dvere domu a pískla na svoje mačičky, že večera už je pripravená k podávaniu. (To už Eliška v denníku raz písala, že pániček paničke vyčítal, keď nás zvolávala výkrikmi „Ginoooo, Eliškaaaaa, papaaaaať!“, vraj to počuje celá dedina a robí hanbu. Preto nás zvoláva pískaním, ako hafanov, ale zvykli sme si rýchlo, a jej pískanie okamžite rozoznáme). Eliška hneď nabehla, ale mňa nebolo. Eliška naznačila, že ona kľudne zbaští celú porciu, aj za mňa, no ale na paničku sa v tomto smere dá spoľahnúť, spravodlivosť musí byť. Panička teda pískala ďalej, a ja som jej po treťom raze odpovedal dlhým ťahavým žalostným mňauknutím. Panička znervóznela, volacie pískanie zopakovala a úzkostlivo načúvala. Ešte žalostnejšie som zavyl na odpoveď, panička znervóznela ešte viac, moje mňauknutie po zvuku lokalizovala na opačný koniec opustenej záhrady oproti (oplotená plechovým plotom, tmavá, ešte aj tá uličná lampa pred domom nám zasa nesvieti). Pískanie zopakovala ešte niekoľkokrát, na každé som poctivo a žalostne odpovedal. To už ju dostalo do vyššieho levelu nervozity, vbehla dnu (Eliška neveriaco pozerala, ako i nakrájané srdiečka na tanieriku zasa miznú v dome) a problém nahlásila mužským dvojnohým (dievčatá neboli doma). Mladý dvojnohý sa kupodivu nechal naočkovať jej nervozitou (aj keď robí drsňáka, som jeho libling) a dokonca bol ochotný so zapnutou čelovkou na hlave preliezť plot a ísť ma hľadať. Paničke sa zatiaľ hlavou honili príšerné predstavy kocúra ťažko raneného, alebo šprajcnutého v plote a pod., až nakoniec začula výkrik mladého dvojnožca: „Ten debil tu sedí za plotom, nič mu nie je! Teraz tu pobehuje vedľa mňa! Má šťastie, že je za plotom, inak by som ho nakopol do zadnice, chumaja, neviem ako z tejto strany ten plot teraz preleziem nazad!“
Kým s miernymi ťažkosťami plot preliezol, ja som už bol dávno pri paničke a s nevinným výrazom som sa jej začudovane pýtal, čo tam robí a kde do pekla je moja večera? Panička sa trikrát zhlboka nadýchla, mladému poďakovala (neviem za čo), a naozaj napochodovala opäť po večeru a vzápätí sme sa s Eliškou pekne nafutrovali.
Po chvíli zasa vyšla von, zavolala ma a vzala ma do náruče dnu k telke, vraj sa potrebuje ukľudniť a uistiť, že som fakt celý. A čo by som mal byť, polovičný? Ale nenamietal som, dnu je teplučko, v paničkinom náručí dobre. Zive, ktorá ma došla hneď oňuchávať som otrčil chrbát, a pradúc som objal paničku okolo krku. Vraj jej mám vysvetliť, o čo mi išlo. No čo jej budem hovoriť. Možno to bolo tak, že sme na seba zazerali so susedovic kocúrom, čo sa nemáme radi, nemohol som mu uhnúť pohľadom a utekať na večeru, tak som sa paničke na volanie len ozýval, ktože už teraz vie? A kto vie, nepovie.
No ale ruku na srdce...é, či vlastne labku na žalúdok, priatelia kočlegovia, koľkokrát ste i vy spustili záchrannú akciu, ktorá sa v závere ukázala ako totálne zbytočná?

Sdílejte!  |  O sdílení

7 komentářů

Reklama
Reklama