Kasper bol môj velký vzor. Tak mu venujem básničku. Aladarko.

Išla z práce uťahaná,
rozum mala v oblakoch.
Kasper zmizol, už dva týždne,
kde len môže zvádzať boj.

Nehlásil sa, neukázal,
svoju hlavu ryšavú.
Nemal jej kto v hrudi spinkať
a labku klásť na hlavu.

Pri ceste však ležal ryšiak
a bez známok života,
pre slzy už nevidela,
nabúrala do plota.

Už sa našiel, chystaj vrece.
A ty zober lopatu,
predsa ho tam nenecháme,
veď bol náš a patrí tu.

Keď sa všetko nachystalo
a aj uschli slzičky,
ukázal sa Kasper v dverách,
akýsi bol maličký.

Z kocúriska mohutného,
asi kilo ubudlo.
Zasmudlaný, v očiach láska,
zaplnil hneď obydlo.

Všetci sme ho vystískali
a aj pekne umyli.
Mištičku mu naplnili
a hrozne sa tešili.

Od tej chvíle netúlal sa.
Len sa držal domčeka,
liečil chorých, strážil posteľ,
viac dodávať netreba.


Zkocúriska

Sdílejte!  |  O sdílení

6 komentářů

Reklama
Reklama